Zmluva o pôžičke

Na základe zmluvy o pôžičke veriteľ najčastejšie prenecháva dlžníkovi peniaze, aj keď zákon nevylučuje, aby predmetom pôžičky bolo nepeňažné plnenie. Peňažná pôžička môže byť pritom poskytnutá bez úrokov, ako aj s úrokmi.

V praxi sa možno stretnúť so zmluvou o pôžičke nielen v oblasti finančníctva, kedy banka alebo nebankový subjekt poskytuje pôžičku spotrebiteľovi, ale aj napríklad v rámci rodiny, či medzi priateľmi a známymi. Práve v týchto prípadoch dochádza k sporom, ak sa vzťahy ochladia alebo sa prerušia kontakty, a veriteľ sa nevie domôcť vrátenia požičaných peňazí, prípadne sa obáva, že v spore bude neúspešný, pretože o poskytnutí pôžičky neexistuje písomná zmluva.

Aké má veriteľ možnosti v rámci vymáhania poskytnutej pôžičky?

Na úvod je potrebné vyvrátiť obavy veriteľov, ktorí sa obávajú neúspechu v súdnom konaní pre absenciu písomnej zmluvy. Zmluva o pôžičke totiž nemusí mať písomnú formu a v rámci rodiny alebo medzi priateľmi sa spravidla písomná zmluva ani neuzatvára a peniaze sa odovzdávajú „z ruky do ruky“.

Treba tiež uviesť, že ani písomná forma zmluvy ešte nepreukazuje, že k poskytnutiu pôžičky naozaj došlo. Pôžička je tzv. reálny kontrakt, teda zmluva je perfektná až po tom, čo dôjde k odovzdaniu finančných prostriedkov. Povedané inými slovami, ak by veriteľ s dlžníkom uzatvorili písomnú zmluvu o pôžičke, táto skutočnosť neznamená, že medzi stranami vznikol právny vzťah z pôžičky. K tomu dochádza až potom, keď veriteľ preukáže reálne odovzdanie peňazí.

Súdna prax uvádza, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ.[1]

K odovzdaniu peňazí pritom môže dôjsť osobne alebo prevodom na účet. Veľmi dôležité ale bude preukázať účel prevodu alebo poskytnutia finančných prostriedkov, teda či veriteľ a dlžník skutočne mali vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke, a nejde napríklad o darovanie alebo o poskytnutie finančných prostriedkov bez právneho dôvodu (bezdôvodné obohatenie).

V ideálnom prípade veriteľ poskytnutie pôžičky preukáže napríklad výpisom z účtu s poznámkou, že ide o pôžičku. Bez tejto poznámky alebo iného podporného dôkazu by bolo náročné uniesť dôkazné bremeno ohľadom toho, či ide o pôžičku. Dlžník by sa mohol brániť tým, že žiadna dohoda o pôžičke neexistovala a medzi stranami ide o bezdôvodné obohatenie, v rámci ktorého plynie kratšia premlčacia lehota oproti nároku veriteľa na vrátenie pôžičky.

Častým dôkazom v praxi býva aj vzájomná komunikácia veriteľa a dlžníka (SMS, e-mail, písomná korešpondencia, messenger a pod.), ktorá predchádzala alebo nasledovala po poskytnutí pôžičky. V rámci tejto komunikácie sa môže napríklad preberať žiadosť o poskytnutie pôžičky, jej výška, spôsob alebo deň odovzdania, či následné prísľuby splatiť pôžičku alebo žiadosti dlžníka o povolenie splácania v splátkach či oznámenie o tom, že bude so splátkou meškať.

Dôkazom o poskytnutí pôžičky tiež môžu byť svedkovia. Pokiaľ je pôžička poskytovaná v rámci rodiny alebo medzi známymi, nie je vylúčené, že pri tomto právnom úkone sa budú nachádzať aj ďalší členovia rodiny. Títo môžu následne potvrdiť, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo (čím vznikol právny vzťah zo zmluvy o pôžičke), v akej výške a ako sa strany dohodli na splácaní.

Poskytnutie pôžičky môžu preukazovať aj jednostranné vyhlásenia dlžníka, napríklad vyhlásenie, že prevzal určitú hotovosť so záväzkom vrátiť ju, prípadne uznanie dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré značne zlepšuje pozíciu veriteľa v konaní pred súdom.

Všetky tieto dôkazy môžu slúžiť veriteľovi za účelom vymáhania pôžičky, pokiaľ nedošlo k jej dobrovoľnému splateniu. Nie je teda potrebné mať písomnú zmluvu o pôžičke, ktorá by aj tak sama o sebe nestačila, ale podstatné je preukázať, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov a že tieto boli odovzdané ako pôžička.

Pokiaľ aj dôjde k poskytnutiu pôžičky, sporným častokrát býva termín jej vrátenia. V prípade, že by neexistovala písomná zmluva upravujúca dobu vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, bude potrebné termín vrátenie preukázať iným spôsobom (svedkovia, listiny, vzájomnú komunikácia).

Ak by dohoda o konkrétnom čase vrátenia pôžičky neexistovala (napr. že pôžička sa vráti do 6 mesiacov alebo do konkrétneho dňa) alebo by ju veriteľ nevedel preukázať, táto skutočnosť ešte nemá za následok neplatnosť zmluvy o pôžičke ani mu to nebráni úspešne sa domôcť jej vrátenia. Podľa súdnej praxe z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by musel byť medzi zmluvnými stranami dohodnutý konkrétny deň vrátenia finančných prostriedkov. Deň vrátenia môže byť ponechaný na vôli dlžníka alebo na vôli veriteľa.[2]

Ak dôjde k poskytnutiu pôžičky za stavu, že veriteľ s dlžníkom si nedojednajú konkrétny termín jej vrátenia a deň vrátenia nebude ponechaný ani na vôli dlžníka, bude na tento právny vzťah potrebné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Problémom ale býva premlčanie takto dojednanej pôžičky. Premlčacia doba je vo všeobecnosti trojročná, nakoľko právna úpravy zmluvy o pôžičke neobsahuje odlišné ustanovenia o premlčaní. Platí teda, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Začiatok plynutia premlčacej lehoty je potrebné viazať už na deň nasledujúci po dni poskytnutia pôžičky. Tento záver vyplýva z toho, že veriteľ môže svoje právo (objektívne) uplatniť už v deň poskytnutia pôžičky – ak je splatnosť pôžičky ponechaná na jeho vôľu, potom objektívne môže požadovať vrátenie pôžičky hneď po tom, ako ju poskytol.

Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol.[3]

K tomu aj súdna prax uvádza, že ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.[4]

Z vyššie uvedeného plynie, že ak termín splatnosti nie je medzi stranami dohodnutý a tento nie je ani ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ limitovaný premlčacou lehotou a v prípade, ak nedôjde k dobrovoľnému vráteniu pôžičky, má na podanie žaloby lehotu troch rokov od poskytnutia pôžičky, a nie od jeho výzvy na vrátenie pôžičky. Povedané inými slovami, veriteľ môže dlžníka vyzvať na vrátenie pôžičky aj neskôr, no jeho nárok na vrátenie sa premlčí tri roky po tom, čo bola pôžička poskytnutá.

Na druhej strane, ak by bola splatnosť pôžičky ponechaná na vôľu dlžníka, záleží iba na dlžníkovi, kedy pôžičku vráti. Ad absurdum by mohla byť pôžička vrátená aj o 10 či 20 rokov. Aby sa predišlo prípadným obštrukciám a schválnostiam zo strany dlžníka, Občiansky zákonník umožňuje veriteľovi domáhať sa na súde určenia splatnosti takto dojednanej pôžičky. Súd určí splatnosť pôžičky s prihliadnutím na dobré mravy.

Veriteľ teda nie je sám oprávnený žiadať dlžníka o vrátenie pôžičky, ani mu určovať lehoty. Pokiaľ bolo pri vzniku zmluvy o pôžičke dojednané, že čas plnenia je ponechaný na vôli dlžníka, potom by mohlo dôjsť k zmene len konsenzom oboch strán (ustanovenie § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ak by dlžník odmietal pôžičku vrátiť alebo by termín splatnosti neustále odkladal, veriteľ môže teda podať žalobu na súd, aby bola splatnosť pôžičky určená súdom. Toto právo veriteľa nepodlieha premlčaniu. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).[5]

Súd konajúci o žalobe veriteľa by teda najskôr rozhodoval o tom, kedy je pôžička splatná (napr. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia). V tomto konaní by teda nemohol zaviazať dlžníka na zaplatenie samotnej pôžičky. Až po rozhodnutí súdu o určení splatnosti pôžičky, pokiaľ by ju dlžník aj tak dobrovoľne nevrátil, mohol by sa veriteľ domáhať jej zaplatenia.

Žaloba o určenie splatnosti pôžičky nie je žalobou o určení práva podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP, takže veriteľ nemusí preukazovať a súd nemá skúmať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.[6]

Napokon s poskytnutím pôžičky je spätá otázka (zmluvných) úrokov, hoci pôžička uzatvorená podľa ustanovení Občianskeho zákonníka môže byť uzatvorená aj bez úrokov. Výška úrokov nie je stanovená žiadnym zákonom a závisí od dohody zmluvných strán, na akej výške sa dohodnú. Najčastejšie úroky bývajú dojednané percentuálne (napr. 10% z požičanej sumy ročne), ale nie je vylúčené, aby bol úrok stanovený pevnou sumou (napr. 300 EUR).

Bez ohľadu na to, že právna úprava nestanovuje limit dojednaných úrokov, ich výšku bude potrebné dojednať v súlade s dobrými mravmi[7], inak sa veriteľ vystavuje riziku, že zmluva o pôžičke bude neplatná. Občiansky zákonník ani iný právny predpis totiž neumožňuje súdu, aby moderoval výšku úrokov.

Najvyšší súd SR[8] v tejto súvislosti vyslovil, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

Pre zistenie toho, či je výška úrokov s dobrými mravmi, bude potrebné poznať úrokové sadzby bánk pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Samozrejme v prípade, kedy sa prima facie javí úrok ako neprimerane vysoký (napr. 100% úrok) predmetné zisťovanie nebude zjavne potrebné. Dôležité tiež bude skúmanie výšky pôžičky a doby splatnosti, pretože je rozdiel požadovať 20% ročný úrok pri 1.000,- EUR pôžičke splatnej do 12 mesiacov (t. j. spolu 200,- EUR), a 200 EUR paušálny úrok pri pôžičke 1.000,- EUR splatnej do 30 dní (čo by ročne predstavovalo viac ako 100% úrok).

Pôžička dojednaná s neprimerane vysokým úrokom môže byť neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pretože právny úkon odporuje dobrým mravom, prípadne môže byť neplatná podľa ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka (úžera), kde sa ale vyžaduje splnenie ďalších podmienok na strane dlžníka.

Zdroje:

[1] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2015, sp. zn.  4 Cdo 403/2014

[2] Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 09.11.2016, sp. zn. 7Co/233/2016

[3] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.08.2017, sp. zn. 7 Cdo 1375/2015

[4] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.2003, sp. zn. 1 Cdo 25/03 alebo sp. zn. 3 Cdo 174/2016. Rovnaký názor zdieľa aj Najvyšší súd ČR, napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 33 Cdo 2634/2008, sp. zn. 33 Cdo 846/2006, prípadne staršia judikatúra R 28/1984

[5] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009

[6] R 68/1969

[7] Ustanovenie § 3 ods. 1 v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka

[8] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011