Spáchanie priestupku v podmienke

Kedy súd určuje skúšobnú dobu

Súd odsudzujúci páchateľa za trestný čin môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, ak ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky[1] a

1) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný

2) alebo prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Za splnenia predpokladov uvedených v bode 1) alebo 2) môže súd podmienečne odložiť aj výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúci tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. V tomto prípade sa môže podmienečne odložiť výkon trestu aj za niektoré zločiny podľa Trestného zákona.

V oboch prípadoch súd určí skúšobnú dobu na jeden až päť rokov, ktorá začína plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku o vine.

Skúšobná doba sa páchateľovi trestného činu určuje aj vtedy, ak vykonával trest odňatia slobody, ale po splnení zákonných podmienok bol podmienečne prepustený. Ide teda o odsúdené osoby, ktoré vo výkone trestu preukázali polepšenie a možno od nich očakávať, že na slobode povedú riadny život. Súčasne musia vykonať zákonom predpokladanú časť trestu odňatia slobody, ktorá sa líši v závislosti od závažnosti spáchaného trestného činu.

Pokiaľ súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení odsúdeného dospeje k záveru, že jeho návrh je dôvodný, prepustí odsúdeného na slobodu a určí mu skúšobnú dobu, počas ktorej musí odsúdený viesť riadny život, pričom skúšobná doba v týchto prípadoch je najmenej jeden rok a najviac sedem rokov.

Povinnosti odsúdeného počas skúšobnej doby

Účelom skúšobnej doby je dať možnosť odsúdenému, aby napravil svoj spôsob života a preukázal, že inak je riadnym občanom, ktorý si svedomito plní svoje povinnosti a dodržiava právny poriadok.

Odsúdená osoba musí počas skúšobnej doby viesť riadny život, nakoľko táto povinnosť jej vyplýva priamo aj zo zákona.[2]

Podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe právnemu pojmu „vedenie riadneho života“ zodpovedá také správanie posudzovanej osoby, pri ktorom táto osoba dodržiava právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plní si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíva svoje práva voči spoluobčanom, nenarušuje občianske spolužitie, nedopúšťa sa trestných činov, priestupkov a iných deliktov.[3]

Vedenie riadneho života sa teda neobmedzuje iba na to, že odsúdený nemôže počas plynutia skúšobnej doby spáchať žiadny trestný čin. Ústavný súd SR[4] uvádza, že riadny život nemožno stotožňovať len s bezúhonnosťou, ktorú človek stráca odsúdením za trestný čin (nie priestupok alebo iný delikt).

Z toho vyplýva, že odsúdený, ktorému bol uložený trest odňatia slobody, výkon ktorého trestu bol podmienečne odložený, musí viesť riadny život, teda vyvarovať sa nielen konaniam, ktoré majú znaky trestného činu, ale aj takým konaniam, ktoré sú priestupkami alebo správnymi deliktami.

Spáchanie priestupku počas skúšobnej doby

V nejednom prípade sa možno stretnúť s tým, že odsúdený, ktorému bola určená skúšobná doba, sa počas jej trvania dopustí jedného alebo viacerých priestupkov. Tieto priestupku môžu byť rôznorodé, či už úmyselné alebo nedbanlivostné, obdobného charakteru ako spáchaný trestný čin, alebo celkom odlišné.

Spáchanie priestupku predstavuje protiprávnu činnosť, previnenie sa proti pravidlám spoločnosti a zasahuje sa ním do súkromia iných osôb, do cudzieho majetku, narušuje sa verejný poriadok a iné.

Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že spáchanie priestupku počas plynutia skúšobnej doby je dôvodom na to, aby sa nariadil výkon trestu odňatia slobody, nakoľko páchateľ tým, že sa dopustil priestupku, neviedol riadny život. Ako sa k uvedenej situácii stavajú súdy?

Súdna prax pri spáchaní priestupku zo strany odsúdeného počas skúšobnej doby prihliada najmä na to, aká je závažnosť spáchaných priestupkov a či ide o druhovo totožný alebo obdobný priestupok, ako je trestný čin, pre ktorý bol páchateľ odsúdený.

Napr. Krajský súd Bratislava rozhodoval o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nariadil vykonanie trestu odňatia slobody, nakoľko mal za to, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil. K tomu Krajský súd uviedol, že pokiaľ ide spáchané priestupky, treba pri skúmaní splnenia podmienok podmienečného odsúdenia zdôrazniť, že nie každé, najmä menej závažné porušenie právnych noriem automaticky zakladá dôvod pre vyslovenie neosvedčenia odsúdeného v skúšobnej dobe. Vždy je potrebné dôsledne skúmať správanie odsúdeného v skúšobnej dobe komplexne a pri zistení spáchania priestupku aj zohľadňovať o aké porušenie predpisov v konkrétnom prípade išlo.[5]

V inom rozhodnutí Krajský súd Banská Bystrica[6] uviedol, že samotná izolovaná skutočnosť, že odsúdený sa dopustil troch priestupkov nie je postačujúca pre takýto záver, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Treba bližšie skúmať o aké priestupky sa jedná a to osobitne za situácie, kedy tieto priestupky boli riešené v blokovom konaní, ktoré blokové pokuty odsúdený v minulosti zaplatil, t.j. treba aj skúmať, či tieto postihy nie sú už aj zahladené. Nejde však len o fakt samotnej jednoduchej blokovej pokuty. Je potrebné najmä vysporiadať sa so závažnosťou takýchto priestupkov.

Závažnosť spáchaného priestupku v skúšobnej dobe je dôležitá aj v rozhodovacej praxi Krajského súdu Žilina[7], ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že skutočnosť, že odsúdený spáchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia priestupok a bol za to právoplatne postihnutý, nemožno mechanicky považovať za dôvod na rozhodnutie podľa § 416 Trestného poriadku o výkone zvyšku trestu odňatia slobody. V takom prípade súd musí skúmať závažnosť priestupku s ohľadom na spôsob jeho vykonania, spôsobený následok, okolnosti za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia páchateľa i jeho pohnútku, pretože rozhodujúca je materiálna stránka priestupku a nie jeho právne (formálne) posúdenie správnym orgánom.

Takisto aj Krajský súd Trnava pri rozhodovaní prihliada na závažnosť spáchaných priestupkov, čo vyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 3Tos/145/2017. Súd uviedol, že zákon nevylučuje, aby súd rozhodol o nariadení výkonu trestu odňatia slobody u odsúdeného aj vtedy, ak sa podmienečne odsúdený v skúšobnej dobe dopustil priestupku, za ktorý bol právoplatne postihnutý. Bude tomu spravidla tak vtedy, ak odsúdený v skúšobnej dobe spáchal viac priestupkov obdobného charakteru ako je trestný čin, za ktorý mu bol pôvodne uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Pri rozhodovaní o osvedčení sa alebo neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia musí súd skúmať závažnosť takéhoto protiprávneho konania a jeho okolnosti. Rozhodujúca je materiálna stránka priestupku a nie jeho právne (formálne) posúdenie správnym orgánom.

Z uvedeného vyplýva, že spáchanie priestupku samo o sebe neznamená, že odsúdený nevedie riadny život. Vždy je potrebné skúmať závažnosť priestupku, ktorý bol spáchaný, okolnosti za ktorých bol spáchaný, následky a iné súvisiace okolnosti. Rovnako je potrebné skúmať, či spáchaný priestupok nie je obdobného charakteru, ako trestný čin, pre ktorý bol páchateľ odsúdený (napr. či ohrozuje alebo porušuje rovnaké záujmy, či nie je predmetom útoku rovnaká osoba alebo skupina osôb a pod.).

Ak bol teda páchateľ odsúdený napr. za trestný čin krádeže a počas skúšobnej doby sa dopustí jedného alebo dvoch priestupkov na úseku dopravy (napr. drobné prekročenie rýchlosti, nedanie znamenia o zmene smeru jazdy), potom po posúdení ostatných okolností (napr. či je páchateľ zamestnaný, plní si vyživovaciu povinnosť, nemá negatívne hodnotenie v obci a iné) je dôvodné tvrdiť, že tento páchateľ viedol riadny život.

Ak ale bol páchateľ odsúdený za trestný čin nebezpečného vyhrážania a počas skúšobnej doby sa dopustil jedného alebo viacerých priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu (napr. hrubé správanie, drobné ublíženie, schválnosti), potom možno po zhodnotení všetkých podstatných skutočností konštatovať, že tento páchateľ riadny život neviedol. Páchateľovi totiž bolo daná „šanca“ (v podobe skúšobnej doby), aby preukázal, že je riadnym občanom, avšak ten útočil na rovnaké hodnoty chránené zákonom a opakovane sa dopúšťal obdobných konaní (násilný trestný čin a následne priestupky násilnej povahy).

Na druhej strane, podľa nášho názoru, vo výnimočných prípadoch by súd ani za týchto okolností nemusel rozhodnúť o tom, že páchateľ vykoná trest odňatia slobody, resp. jeho zvyšok (teda ak páchateľ spácha priestupok rovnakej povahy, ako bol predchádzajúci trestný čin). V tomto prípade bude podľa nášho názoru potrebné, okrem komplexného zhodnotenia osoby páchateľa a jeho života, prihliadnuť aj na to, či spáchanie obdobného priestupku počas plynutia skúšobnej doby predstavuje ojedinelé a výnimočné vybočenie z medzí bežného a riadneho života. Významnou tu môže byť tiež dĺžka skúšobnej doby. Ak sa páchateľ dopustí protiprávneho konania (priestupku) v rámci rozpätia niekoľkých rokov, potom je podľa nášho názoru správne usudzovať o tom, že protiprávne konanie je ojedinelým vybočením z medzí bežného života.

V tejto súvislosti možno podporne poukázať na niektoré rozhodnutia súdov, ktoré ani spáchanie nedbanlivostného trestného činu nepovažujú za automatické naplnenie dôvodov pre vyslovenie toho, že odsúdený sa neosvedčil.

Podľa názoru krajského súdu[8] je potrebné prihliadnuť k závažnosti porušenia podmienok pre vedenie riadneho života, k okolnostiam prípadu a k celkovému správaniu odsúdeného počas skúšobnej doby. Prečin spáchaný odsúdeným možno považovať za menej závažný, pričom išlo o ojedinelé vybočenie z hraníc riadneho života. Navyše z hľadiska zavinenia išlo o nedbanlivostný trestný čin, teda v danom prípade absentoval z jeho strany úmysel dopustiť sa protiprávneho konania, naviac poškodenej nespôsobil závažnejšie zranenia.

Rovnako aj Krajský súd Prešov[9] uvádza, že spáchanie nedbanlivostného trestného činu odsúdeným nezakladá obligatórny dôvod pre záver, že v skúšobnej dobe neviedol riadny život, avšak spáchanie takéhoto trestného činu je potrebné posudzovať v kontexte s ďalšími zisteniami vo vzťahu k hodnoteniu osoby odsúdeného.

Pokiaľ teda niektoré súdy nepovažujú ani spáchanie nedbanlivostného trestného činu v skúšobnej dobe za dôvod na nariadenie výkonu trestu (samozrejme po zhodnotení všetkých okolností), potom by ani ojedinelé spáchanie druhovo totožného alebo obdobného priestupku, ako bol predchádzajúci trestný čin, nemalo byť automaticky dôvodom na vyslovenie o neosvedčení sa, a to podľa argumentu a majori ad minus (t. j. ak ani trestný čin ako spoločensky najzávažnejšia forma protiprávneho konania, hoci spáchaný z nedbanlivosti, nie je v každom prípade dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení sa, o to viac sa tento princíp musí aplikovať aj na spáchanie priestupku, ako menej závažného konania).

Zdroje:

[1] V praxi sa teda bude spravidla jednať o prečiny, teda trestné činy spáchané z nedbanlivosti alebo aj úmyselné trestné činy, ktorých horná hranica trestnej sadzby neprevyšuje 5 rokov

[2] Ustanovenie § 50 ods. 4, § 52 ods. 1 alebo § 68 ods. 2 Trestného zákona

[3] Napr. uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 08.07.2015, sp. zn. 3Tos/19/2015

[4] Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.10.2019, sp. zn.

[5] Uznesenie zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 3Tos/108/2017. V tomto prípade odsúdený spáchal dva priestupky, jeden na úseku dopravy (nepripútanie bezpečnostným pásom) a jeden na úseku verejného poriadku (odhodenie zapaľovača).

[6] Uznesenie zo dňa 20.04.2016, sp. zn. 4Tos/13/2016

[7] Uznesenie zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 3Tos/116/2010

[8] Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 09.12.2020, sp. zn. 3Tos/176/2020

[9] Uznesenie zo dňa 09.05.2018, sp. zn. 5Tos/14/2018